laskonka

Prichádza smútok. Vie, že by sa mu mala brániť. I tak mu otvorí dvere dokorán. Ako vždy, keď zaklope na jej dvere...

Donekonečna prechádzala prázdnym domom. Naháňal jej hrôzu a tlačil slzy do očí. Počula ho v každom kúte, predstavovala si ho v každej miestnosti.

- (jej) druhý letný deň

Miesto, ktoré naozaj existuje, hoci som tam už veľmi dávno nebola...

Na stolíku našiel iba krátky odkaz od nej. Bolo mu trochu ľúto, že nepočkala, kým sa vráti z obchodu. Čerstvý chlieb a horúci čaj na raňajky by jej určite pomohli vykročiť tou správnou nohou na dnešnú skúšku.

Bola nedeľa a z roboty som odchádzala až kúsok po štvrtej hodine. Vlastne ako každú nedeľu. Bolo príjemné a teplé popoludnie, jedno z najkrajších za posledný týždeň.

Znovu som sa nechala trochu inšpirovať na blogu (vždy ma niekto vyprovokuje :o)) a trochu som znovu pátrala sama v sebe... Nie je to básnička, hoci zo začiatku sa to tak môže zdať... A... je to znovu dosť depresívne... hoci ja iba znovu rozpitvávam to, čo už v skutočnosti nebolí. Je to iba spomienka na prežité...

- už je preč, ale ráno mi bolo dosť nanič ... toto je výsledok :o))

- asi spred desiatich rokov. Želanie, ktoré sa nemohlo uskutočniť, pretože život ma musel naučiť chápať ešte veľa iných vecí... celých desať rokov si to uvedomujem a som za to vďačná...

niekam ďaleko, hlboko... Okolo mňa sa mihajú čriepky spálenej lásky. Mám strach, no predsa verím. Nestíham si uvedomiť rýchlosť svojho pádu. Moje myšlienky obiehajú okolo mňa, no nestíhajú ma osloviť...

- ma vždy dostane. Kam? Do sveta pohody, do pocitu, že všetko funguje tak, ako má...