Unavená si sadla na posteľ a hlavu položila do dlaní. Už nevládala ani plakať, ani žiť. Rozsvietila malú lampičku na nočnom stolíku a pozrela na starú svadobnú fotografiu.
"Prečo si odišiel?" - vzlykla. "Teraz, keď sme mali obaja spolu odpočívať na dôchodku? Necítil si, ako som sa veľmi tešila, že budeš celý deň pri mne a ja sa budem o teba starať? Ale ako takmer celý život, aj táto moja radosť sa musela zmeniť na smútok. S infarktom si sa dostal do nemocnice a viac si sa nevrátil domov." - pozerala vyčítavo a smutno zároveň na jeho fotografiu.
S povzdychom sa prezliekla do nočnej košele a ľahla si do postele. Na chvíľku sa jej podarilo zaspať a zabudnúť. Po hodinke spánku sa zobudila a znovu ju zaplavil nepredstaviteľný smútok. Takto plynuli jej najbližšie hodiny, dni, týždne a mesiace.
Jedného dňa sedela na lavičke pred domom a jesenné slnko posielalo posledné teplé lúče na jej vráskavú tvár. Zrazu si uvedomila šuchot detských krokov na asfaltovom chodníku a niečí pohľad na svojej tvári. Otvorila oči a zazrela chlapčeka, ktorého videla naposledy pred niekoľkými mesiacmi zabaleného v perinke a spiaceho v hlbokom tmavomodrom kočíku.
"Ty si Jakubko, však," - prihovorila sa mu s úsmevom a okolo srdca sa jej po čase znovu rozlialo príjemné ľudské teplo. Chlapček sa na ňu tiež usmial, no bol ešte maličký na to, aby niečo povedal. Cítila ale, že rozumie, čo mu hovorí.
"Ako to, že si sám vonku, kde máš maminku?" - uvedomila si, že chlapček asi odišiel z vedľajšieho domu bez vedomia kohokoľvek z dospelých. Na jej otázku ukázal k ich domu.
"Maminka je tam, doma? Ideme za ňou, aby sa nebála, že si sa stratil, ano?"
Chlapča ju chytilo za ruku a v detskej reči povedalo niečo ako "Poď!".
Keď prišli k domu, vchodové dvere boli zabuchnuté. Začudovala sa, pretože tie dvere nemohol zabuchnúť pätnásťmesačný chlapček. Čo sa, preboha, stalo? - pýtala sa v duchu. Vtom si uvedomila, že suseda je možno vzadu v záhrade a malý ušiel odtiaľ. Obišla dom a očami prechádzala záhradou, ktorá sa zdala byť prázdna. Nakoniec ju zbadala. Ženskú postavu ležiacu v bezvedomí medzi zeleninovými hriadkami. Priskočila k nej.
"Anna, čo sa ti stalo?" - snažila sa prebrať ležiacu ženu k vedomiu.
Jakub pristúpil k nim a začal plakať. "Mama, mama," - opakoval dookola a akoby ju jeho hlások privolal späť k vedomiu.
Otvorila oči a poobzerala sa okolo seba. "Čo sa stalo?" - spýtala sa preľaknuto, keď pochopila, že leží na zemi.
"Jakub vyššiel pred dom, zrovna som tam sedela na lavičke. Bolo mi čudné, že je sám vonku. Tak som ho priviedla a našla ťa tu v bezvedomí. Čo sa stalo? Nemám zavolať sanitku?" - znovu ju zachvátili obavy o bledú a evidentne zoslabnutú Annu.
"Neviem, čo mi je. Už niekoľko dní sa necítim dobre. Točí sa mi hlava, cítim sa unavená, kedykoľvek sa len tak posadím, zaspávam. Mala by som ísť k lekárovi, ale predstava cestovania autobusom s malým..." - mávla rukou a nedokončila vetu.
"Ak chceš, zajtra mi Jakubka prines. Povieš mi, čo a kedy mu mám dať jesť a mi už to spolu zvládneme. Postarám sa oňho. Maroš ťa tam nemôže odviesť autom?" - spýtala sa na Anninho manžela.
"Myslím, že áno, len som ho nechcela zaťažovať. V práci im neustále znižujú stavy, obaja máme strach, aby neprišiel o prácu. Ale mohol by ma zaviesť k lekárovi cestou do práce a domov to snáď zvládnem aj autobusom."
Malý Jakub jej neuveriteľne spríjemnil celý deň. Do jej prázdneho domu opäť vniesol detský smiech. A dal zmysel života smutným hodinám. Bolo jej ľúto, že ho o chvíľu bude musieť vrátiť jeho matke.
No Anna neprichádzala. Bolo jej to čudné, ale s Jakubom čas utekal rýchlejšie, ako si stíhala uvedomiť. Bolo takmer šesť hodín večer a domom sa ozvalo zvonenie zvončeka. Pri dverách stál Maroš, Jakubkov otec.
"Dobrý večer, prepáčte, že idem až teraz..." - začal sa ospravedlňovať vo dverách.
"To je v poriadku, Maroš, poď ďalej. Čo je s Annou, stalo sa niečo vážne?" - spýtala sa s obavou.
"Vážne, ako sa to vezme... Bolo by to vážnejšie, keby ste včera neboli pred domom na lavičke, keby vás nestretol Jakub, keby ste nenašli Annu v záhrade... Čakáme bábo, ale je to rizikové tehotenstvo a Anička možno bude musieť byť v nemocnici skoro osem mesiacov - proste celý zvyšok tehotenstva ... ahoj Jakubko, poď k oteckovi ..." až teraz si uvedomil pohľad svojho syna, ktorý sa mu po vyzvaní rozbehol do náruče.
Zmenil sa jej život. Denne sa starala o Jakuba, pomáhala Marošovi s vedením domácnosti, občas mu niečo uvarila... Maroš bol rád, že mu takto pomáha, inak by musel požiadať v práci o neplatené voľno. To si v súčasnej dobe nemohol dovoliť. Ona mu pomáhala, no neprijala od neho ani korunu za výpomoc. Vedela, že žijú od výplaty k výplate a nedokázala si od neho vziať peniaze.
"Navrhla by som ti niečo iné, Maroš. Chcela by som ťa poprosiť, či by si mi občas nepokosil trávu pred domom a nepostaral sa trochu o dom. Neodteká mi poriadne voda v kuchyni a mám ešte zopár drobných problémov. Ničomu z toho nerozumiem, o tieto veci sa vždy staral môj muž. Ale teraz... Mohol by si sa na to pozrieť, keď budeš mať trochu času?" Maroš rád súhlasil.
Po deviatich mesiacoch prišla domov aj Anna s novorodeniatkom - drobnou dcérkou s veľkými očkami. Dostala meno Barborka - podľa nej. Veľmi jej to lichotilo, hoci sa to snažila nedávať najavo. Pomáhala Anne aj naďalej a pomáhali sa navzájom. Anna s deťmi našla babku pre svoje deti, pretože Marošovi rodičia už nežili a jej bývali príliš ďaleko. A ona našla deti a vnúčatá, ktoré jej život nedoprial.
Večer pred spaním pozrela na starú svadobnú fotku a vyrozprávala mu zážitky dňa. Fotografia bola osvetlená len zábleskom svetla malej lampičky na nočnom stolíku. Rozprávala mu a usmievala sa naňho. A on jej úsmev opätoval.
"Musím ešte chvíľu pobudnúť na tomto svete. Musím ešte trochu pomôcť Anne s rodinou, než sa odoberiem za tebou. " - povedala smerom k fotografii, uložila sa do postele, zhasla lampičku na nočnom stolíku a zaspala. Potrebovala načerpať silu na ďalší deň, pretože tú dnešnú odovzdala celú dvom malým drobcom zo susedstva.
Komentáre
:))
:o.)