Zakaždým, keď sa ráno zobudím
zo zvyku pozriem z obloka.
A každé ráno znovu uvidím
pred domom tú istú ženu stáť.
Tá mramorová tvár s výrazom hrdosti,
kto do nej vdýchne kúsok života?
Z tých očí občas v hlave zabolí,
kamenná socha - zobuď sa!
V meravej tvári vidím odtieň slabosti,
áno, ten záblesk svieti tam!
Máš v tichej mysli veľké starosti,
aj ty máš o svet strach!
Nech všetci ľudia pozrú sa ti do očí
nech tvoja tvár je pre nich zrkadlom.
Nech usmeje sa jeden na druhých,
nech žijú iba ľudia so šťastným snom.
Keby tak táto socha kamenná
stála pred domom takých z vás,
čo máte veľmi silné ramená
a slabším chcete sny zobrať.
Možno raz niekde inde domov nájdem si,
no nezabudnem na starú priateľku.
Prídem k nej znovu, hoc i cez lesy
a zostanem s ňou aspoň na chvíľku.
Komentáre
:o.)
:))