laskonka

     Sú rána, kedy vstávam veľmi skoro. Okolo štvrtej, resp. ešte kúsok pred štvrtou hodinou. Vtedy ma často prepadne pocit, že som na celom svete sama, jediná a opustená. Pohľad z okna ma o tom ubezpečí, pretože vidím množstvo tmavých okien, za ktorými neviem vytušiť žiadne známky života.

     Akonáhle sa môj byt zahalí do vône čerstvo zaliatej kávy, ten hlúpy pocit zmizne. Uvedomím si, že ľudia iba odpočívajú a postupne sa budú prebúdzať do dňa, ktorý ja už vítam. A cítim, že všetko je v poriadku, že takto to je správne a takto to má byť.

     Vôňa kávy pre mňa symbolizuje pohodu. Myslím, že toto mám zafixované už z domu, ešte z obdobia detstva.  Každé popoludnie, keď sa naši vrátili z práce, uvarili si šálku kávy a chvíľku pri nej posedeli. Cez víkendy sa dokonca tieto "kávové rituály" konali predpoludním aj popoludní. Už vtedy som si túto vôňu zamilovala a vždy som prehovárala mamu, aby uvarila kávu aj pre mňa. A ona ma však odbíjala tvrdením, že mi nebude chutiť a aj tak ju nevypijem. Mala pravdu. Neraz mi dovolila odpiť si z jej šálky a ja som dlho nerozumela tomu, ako môže niečo tak "hnusné" tak nádherne rozvoniavať.

     Myslím, že prvé šálky kávy som vypila ako druháčka alebo tretiačka na strednej škole. Pamätám si na rozhovory so spolužiačkami, ktoré sa chválili tým, že už doma normálne pijú kávu s rodičmi a trochu som im závidela. Mala som pocit, že sú o niečo viac dospelé ako ja. Začala som ju piť tiež, naši nemali v podstate žiadne námietky (ale asi som bola už tretiačka, myslím, že ako druháčke by mi to ešte nedovolili). Napriek tomu, že pri prvých šálkach som sa musela dosť premáhať, aby som kávu vôbec dopila, zvykla som si na ňu (o cigaretách to našťastie povedať nemôžem, naopak, prvé pokusy s cigaretami ma rýchlo presvedčili o tom, že to nie je nič pre mňa :o)).

     Spočiatku som kávu pila s dvomi lyžičkami cukru. Bŕŕ. Naozaj takto presladenú kávu nemusím - radšej kúsok orieškovej čokolády. Cukor som postupne redukovala a potom som veľmi dlho pila kávu tak, že som do nej vždy nasypala iba niekoľko zrniečok kryštáľového cukru.

     Moje prvé zamestnanie sa tiež nieslo v znamení "kávových rituálov". Sedela som v kancelárii ešte s jednou kolegyňou, oproti nám mali kanceláriu ďalší dvaja kolegovia a vedľa nich náš vedúci. V našej (babskej) kancelárii sa vždy varila aj pila káva. Ráno pravidelne, popoludní podľa toho, ako sa podarilo. Pritom sa vždy rozprávalo trochu o súkromí, trochu viac o práci. Neskôr k nám prišiel nový kolega, ktorý nás presviedčal, že cukrom a mliekom tú kávu iba kazíme. On ju pil čistú, horkú bez cukru, nerozriedenú mliekom. Nepotrebovala som veľa času na pochopenie, že práve toto je chuť kávy, ktorá mi skutočne vyhovuje.

     Milujem vôňu kávy, aj jej chuť. Myslím, že ju budem milovať do konca svojho života. Klasickú zaliatu kávu, prípadne prekvapkávanú z kávovaru. Na výške (ktorú som nedokončila) sme pravidelne chodili okolo automatu na kávu vo vestibule a tam som naozaj nikdy nemohla odolať, tá vôňa sa niesla nielen tým vestibulom, ale aj okolitými chodbami (možno kto chodil do starej budovy EU bude vedieť, o čom hovorím).  

     Čistá, horká chuť kávy sprevádza môj život.  Napriek tomu niekedy neodolám a nechám sa nahovoriť aj na kávu so šľahačkou či kapučínko. A vždy si znovu a znovu uvedomujem, že v tomto smere nikdy nezanevriem na klasiku a vrátim sa ku svojej obľúbenej šálke obyčajnej kávy.