Náhle sa všetko zastaví. Len moje pocity akoby stále blúdili mimo priestoru, mimo času. Som mŕtva? Nie, to asi nie, veď predsa ešte stále vnímam svet. Nie som mŕtva, napriek tomu dostávam šancu pohľadu zhora. Čo vlastne vidím?
Kráčam záhradou svojich tajných zákutí.
Pátram po svojich hriechoch, skúmam, čo je vo mne zlé.
Nie som výhrou - pre seba, ani pre tento svet. Však nie som prehrou zároveň.
Dotknutá blízkosťou lásky. Blízkosť, hraničiaca s neprekonateľnou vzdialenosťou.
Život, niekedy v čase zmárnený a čas, pochovaný v hodinách určených môjmu životu.
Odvaha krásných nádejí, nádeje, ožívajúce z popola strachu.
Bezpečné pády sprevádzané nebezpečenstvom stúpania.
Samota zahalená vôňou spolupatričnosti.
Odmietnutia, sprevádzané vyzývavosťou ďalších stretnutí.
Nezmyselnosť života, ktorému sa s novým svitaním snažíme priradiť nejaký zmysel. Nie nejaký, zvádzame každodenný súboj o ten najkrajší, najlepší a najmä najdôležitejší zmysel života. A pritom niekedy zraníme niekoho z našej blízkosti. Nevedomky a nechcene. Nevnímame poranenia, ktoré spôsobíme. Pretože si ľahko zvykneme na myšlienku, že ľudia, ktorí sa okolo nás pohybujú denno denne tu budú navždy. Skúšam sa zastaviť radšej dnes, zo strachu, že zajtra by mohlo byť už neskoro...
Komentáre
vyborne
Ďakujem
vystizne
pokial