laskonka

Ywana, ospravedlňujem sa, ak budeš mať pocit, že som sa priživila na Tvojom príspevku. Začala som písať komentár a napadlo ma toho príliš veľa. Pocity, skúsenosti, okolnosti, súvislosti... Začala som si to dávať na papier a potom som mala pocit, že na komentár je to pridlhé, zložité. Preto tento príspevok:

Mám doma takého malého chrobáčika. Teda v skutočnosti to nie je žiadny chrobák, to by sme spolu v jednej domácnosti dlho nevydržali :).

V poslednej dobe som sa cítila akosi zvláštne. Bola som unavená, nič ma nebavilo, nič sa mi nechcelo. Dokonca ani písať blog, pretože vždy, keď som s niečím začala, vymazala som to s pocitom, že moje táranie aj tak nikoho nezaujíma. Možno nezaujím, ale dnes som sa napriek tomu rozhodla obťažovať Vás ním.

Už od útleho detstva si chcela presadzovať vždy svoje. Chcela každému ukázať, že ona vie robiť sama za seba tie správne rozhodnutia a nie je od nikoho závislá. Nepotrebuje byť a nikdy nechce byť!!!

Ešte nie je ani pol štvrtej a ja sa budím na nejaký prenikavý zvuk. Nie, nič sa nedeje, žiadny poplach... To mi len budík oznamuje, že musím ísť pracovať.

Dnes som úplne náhodou klikla na článok Otec..., ktorý písala Ninna asi pred dvomi týždňami. Vtedy som nestíhala čítať všetky nové príspevky na bloggu, takže mi ušiel. Ninna sa vo svojom príspevku zamýšľala nad tým, či je otec v rodine dôležitý, keďže ona a jej rodina si pravdepodobne pri otcovi vytrpela dosť zlého. Ja chcem ponúknuť trochu iný pohľad na úlohu otca v rodine.