Pri narodení som dostala do vienka jednu zákernú vlastnosť. Mnohí z Vás ju možno považujú za celkom prirodzenú, ja som sa s ňou však učila žiť a istým spôsobom aj bojovať proti celému svetu. Za tú zákernú vlastnosť považujem potrebu vravieť ľuďom do očí to, čo si myslím (samozrejme teraz nehovorím o nejakom urážaní niekoho a už vôbec nie o tvrdších, resp. až vulgárnych vyjadreniach).
Moji rodičia ma učili, že treba vravieť pravdu a klamať sa nesmie. Snažila som sa podľa toho žiť a ako malé dieťa som ešte nerozlišovala medzi pravdou a pravdou. Stávalo sa mi čoraz častejšie (aspoň tak si to pamätám), že ma moji rodičia začali napomínať: To sa nehovorí, tamto sa nepatrí, teta si bude myslieť, že si neslušná, čo si o tebe ujo pomyslí... Na nechápavé otázky typu Prečo??? som dostávala v podstate jedinú odpoveď : Pretože sa to nepatrí.
A tak som vyrastala...
...a niekde v mojom vnútri som riešila večnú dilemu: Môžem alebo nemôžem povedať toto a toto? A pretože na nemôžem som príliš tvrdohlavá, hľadala som niečo ako kompromis. Začala som vravieť nielen to, čo si myslím, ale zároveň aj prečo si to myslím...
...a kdekto si myslel, že by som mala robiť to a tamto. A ja som sa začala pýtať, prečo si to myslí. No častokrát som dostala odpoveď v tom zmysle, že preto, lebo som ešte malá a musím poslúchať...
...a neskôr som možno aj nejaké uspokojivé odpovede dostávala, lenže vtedy som už mala vybudovaný istý odpor voči akýmkoľvek tvrdeniam niektorých ľudí...
Neskôr som objavila niekoľko ľudí, ktorí ma naozaj ovplyvnili. Tým, ako sa so mnou rozprávali. Žiadne rady a návody, čo musím. Len názory, čo by som mohla, ako by som mohla, resp. čo by oni robili na mojom mieste. Nikto mi nič nevnucoval a ja som si prirodzene vyberala z toho, čo mi kto povedal. Títo ľudia ma ovplyvnili aj v tom, ako sa dnes snažím presadzovať svoje názory.
Rozhodne a nahlas môžem za seba povedať:
HOVORíM TO, ČO SI AJ MYSLÍM A AJ SA PODĽA TOHO SPRÁVAM!
Ale nie je to tá jednoduchšia cesta životom. A myslím si, že pokrytectvo ako spôsob života je práve tou jednoduchšou cestou. Snažím sa ho akceptovať u ľudí, u ktorích ho akceptovať musím. Ale snažím sa ich (trošku jednoduchšie ako v tomto príspevku : ) ovplyvňovať týmto mojím spôsobom života.
Komentáre
nemyslím
laskonka
2. to co si napisala, si mi v podstate citala z duse... viem, je to tvoje stanovisko, no mam ho takmer rovnake...
vzdy som ludom hovorila, co si myslim, ked som mohla ranit a nechcela som, bola som ticho, ved sa nepytali... no v zasade hovorim pravdu, ked som aj klamala, zacali mi slzit oci, preto neklamem... neviem to... nepouzivam masku, aby som svetu dokazala, ze som lepsia... ja som dobra a ak niekomu nevyhovujem, nevadi...
neklamem a lži, ktoré sa nazývaju milosrdne... priznavam, obcas pouzijem, to aby mama nevedela, ze sadim do noci pri compe a nezurila... a tak...
no ked mam nazor a najde sa, kto by si ho vypocul, poviem co si myslim...
3. neviem ci si ma spravne pochopila, ale mala som pocit, v tvojom poslednom odstavci, akoby si mi sla protirecit........ "ale nie je to ta jednoduchsia cesta životom..." pretoze ja som napisala vlastne to iste, že pokrytectvo je ta jednoduchsia volba...
4. zivotne situacie ma naucili jedno, ked som v pozicii podradeneho / profesor- ziak/ moje slova ma mozu potopit, a aj potopili, vela raz... jesitný profesor nie je hoden mojej pravdy... v zamestnani mi vsak pravda pomohla a zachranila viac ludi...
ywana
K tomu poslednému odstavcu - vedela som, že to môže vyznieť ako protirečenie. V skutočnosti som neprotirečila Tebe, ale niekomu stráááášne konkrétnemu z môjho života, kto si svoj život a kariéru buduje na pokrytectve. Tá osoba to síce nikdy čítať nebude, ale aj tak ten odstavec je najmä pre ňu.
Lulla: hm, ja neviem, ale úprimnosť môže byť niekedy sakra zákerná. V súčasnosti rovnako ako v minulosti. Ale aj veľmi cenená.
mozno
napadli ma styri vety
"V zivote existuju dve cesty - zlozita a jednoducha. No jedina vyhoda tej druhej je, ze je jednoducha."