laskonka

     Mám kamaráta, ktorý je otcom dvoch detí. V čase, keď si zakladal rodinu sníval o tom, že urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby jeho rodina bola šťastná a spokojná. Popri rodine a malej dcérke vyštudoval vysokú školu, odkrútil si vojnu, narodil sa mu syn... Zdalo sa, že všetko funguje tak, ako si vysníval. Až...

     Jedného dňa zasiahla krutá realita života a prišla ľadová sprcha v podobe zákernej choroby. V čase, keď mali jeho deti okolo desať rokov, manželka ochorela a zomrela na rakovinu.  Okrem obrovského smútku v srdci na ňom zostala obrovská zodpovednosť za výchovu detí. Prvé týždne a mesiace boli pre neho veľmi ťažké. Napriek tomu, že jeho rodičia mu vtedy veľmi pomáhali, nevedel sa s tým zmieriť. Musel siahnuť až na dno svojich síl a prehodnotiť priority svojej budúcnosti, ak nechcel zo seba urobiť alkoholika.

     Ja som ho spoznala asi rok po smrti jeho manželky (dnes je to už takmer 15. rokov), pretože sme sa stali kolegovia v práci. Je o dvadsať rokov starší odo mňa, takže spočiatku sme sa vnímali len v takej tej dosť povrchnej rovine. Ale už vtedy som si uvedomovala, ako zodpovedne sa stavia k výchove svojich detí. Vedela som, že je pre ne oporou a že nech sa stane čokoľvek, budú sa môcť na neho spoľahnúť. Neskôr som ho učila robiť na počítači a spriatelili sme sa. Pamätám si deň, keď zmaturoval jeho syn. Keď sa to dozvedel, mala som možnosť vidieť, ako ním zmietajú silné city a pocity. Chvíľu neprítomne hľadel z okna a pritom hľadel do seba. Keď som sa ho spýtala, či je všetko v poriadku, pozrel na mňa so slzami v očiach a s hrdosťou povedal, že syn urobil maturitu. Viem, že v tej chvíli myslel na svoju manželku a premýšľal, že keby sa v ten deň mohla vrátiť medzi nich, nebola by sklamaná . 

     Pre mňa sa v tomto období stal symbolom toho, čo znamená byť otec. A tých chvíľ, kedy mi to nevedomky pripomenul bolo viac. Napr. vo chvíľach, kedy som sa s ním rozprávala o veciach, o ktorých som nedokázala rozprávať so svojimi rodičmi - aj keď sú obaja skvelí. Preberali sme spolu všeličo, ale o jeho manželke sme spolu hovorili iba raz. Je niečo ako také tabu medzi nami, hoci neúmyselné. Ja som nikdy nemala odvahu priveľa sa na ňu vypytovať a on sa sám od seba o nej nerozhovoril.  Rovnako som mu nikdy nepovedala, že si ho vážim a že tým, aký je,  ovplyvnil aj môj život a urobil zo mňa lepšieho človeka. A do očí mu to asi nikdy ani nepoviem, pretože by iba mávol rukou a povedal, že preháňam.

.....Záverom.....

     Z jeho detí sú dnes vzdelaní ľudia, jeho syn má úspešnú firmu, dcéra obohatila jeho život o krásneho vnuka. K napísaniu tohto príspevku ma priviedla aj moja nedávna návšteva u neho. O niečom sme debatovali a chytila som ho za slovo, že raz mi ukáže fotky z vysokej školy a vojny. Pretože som si ho nevedela veľmi predstaviť ako 20-ročného chalana,dobiedzala som, aby mi ich ukázal hneď.  Tajne som dúfala aj v to, že konečne uvidím, ako vyzerala jeho manželka, pretože som ju nikdy nevidela nielen v skutočnosti, ale ani na fotke. Naozaj sa na niekoľkých záberoch objavila. Jej dcéra sa na ňu dosť podobá, pokiaľ ide o vzhľad. Videla som aj jeho ako mladého chalana a aj keď je dnes starší, až tak veľmi sa nezmenil. Bola som rada, že sa mi podarilo aj takýmto spôsobom trošku viac preniknúť do jeho minulosti.

     Toto je môj pohľad na otcov a ich úlohu v rodine. Byť oporou svojim deťom a byť oporou aj svojej manželke. Vytvoriť si navzájom prostredie, v ktorom sa všetci budú cítiť dobre a vážiť si, že majú jeden druhého. Aj keď môj kamarát manželku stratil, dokázal si takéto prostredie vytvoriť so svojimi deťmi, ich rodinami a so svojimi rodičmi.