laskonka

Túlala sa ulicami podvečerného mesta. Chlad neskorej jesene nevnímala. Zima, ktorú cítila, vychádzala z jej vnútra.

S kľúčami v ruke stála pred domom, v ktorom už vyše roka nikto nebýval. Pohľad, upretý do prázdna, sledoval myšlienku, ktorá jej práve preletela hlavou.

...trblietavého šťastia na dymiaci popol

18:20 wa, vďaka za radu, skúsila som niekoľkokrát, ale výsledok je nulový ... a keďže nemám možnosť napísať ani koment ani odkaz autorovi, tak zatiaľ aspoň takáto info o výsledku odomňa :o))

Otvoril dvere do svojej samoty ... zavrel za sebou a zabudol sa tam. Neprestal sa pohrávať so svojimi myšlienkami. Zabával sa na ich smerovaní a zachytával ich na hárky papierových listov.

Podľahnúť zraneniam nemusí byť len konštatovaním neodvratného konca. Môže znamenať aj prudkú bolesť, prenikajúcu do všetkých nervových zakončení ... hlboký smútok, na ktorý nepomáha ani vtip, ani úsmev iných ... pocit priepastnej neistoty. Každý z nás občas podlieha zraneniam z nepochopenia.

Posledný deň starého roku. Prebudenie do zamračeného rána sprevádza tichá nostalgia, preberajúca sa z negatívnej energie potlačených myšlienok. Za celý rok sa ich znovu nazbierala pekná kôpka. Výdatne prikrmujú nepríjemné vnútorné šteklenie, prechádzajúce počas dňa rôznymi etapami svojej intenzity a popoludní, s ubúdajúcim svetlom premenené na nekončiaci pocit dokonalého smútku.