laskonka

     Po dvanástich mesiacoch v Prahe sa Marek rozhodol opustiť firmu i mesto, ktoré sa mu vcelku zapáčilo. Odhodlával sa k tomu celé štyri mesiace po tom, čo sa náhodou dozvedel o Laure, jej nehode a amputácii nohy.

     Ešte teraz mu prechádzali zimomriavky po tele zo spomienky na večer, kedy sa pri jednej z ciest domov k rodičom stretol s Laurinou sestrou Kamilou. Marek sa spočiatku cítil nepríjemne. Veľmi sa chcel dozvedieť nejaké nové správy o Laure, ale zároveň mu bolo trápne vypytovať sa na ňu jej sestry. Kamila mu to uľahčila otázkou, či nevie o nejakých zaujímavých knižných novinkách, ktorými by Lauru zaujala a odviedla od neustálych myšlienok na tú nešťastnú amputáciu.

     „Od myšlienok na čo?“ – spýtal sa vtedy a zarazene zostal stáť na rohu ulice, kde sa mali ich cesty rozdeliť.

     „Ty o tom nevieš? Stalo sa to začiatkom jari ... Laura mala veľmi ťažkú haváriu a museli jej amputovať ľavú nohu. Viem, že si teraz v Čechách a sem chodíš len zriedkavo ... ale myslela som, že si o tom počul ... vaši to určite vedia...“

     Marek si pripadal ako idiot. Hoci začínalo mrholiť, rozprávali sa s Kamilou na rohu ulice takmer pol hodiny. Chcel Lauru navštíviť alebo jej aspoň zavolať, no Kamila ho presvedčila, aby to zatiaľ nerobil.

     „Neberie telefóny a okrem rodiny s nikým nekomunikuje. Psychicky to všetko nesie ťažko ... vlastne ani neviem, ako inak sa to dá niesť. Musí dostať čas, aby sa s tým všetkým dokázala zmieriť ... ak chceš, neskôr ti dám vedieť a môžeš si skúsiť nájsť k nej nejakú novú cestu...“ – povedala mu pri rozlúčke, no viac sa neozvala.

     Marek sa v ten večer veľmi pohádal s rodičmi. Snažili sa mu vysvetliť, že mu to nedokázali povedať ... videli, že nie je veľmi šťastný a nechceli ho zaťažovať Laurinou nehodou v čase, keď sa na ňu snažil zabudnúť. Marek ich rozhodnutiu niekde v tom najzastrčenejšom kúte srdca rozumel ... ale aj tak im ho nedokázal odpustiť. Mal byť pri nej hneď po tej nehode, byť jej oporou a pomáhať jej ... teda pokiaľ by ona sama o to vôbec stála.

     Odvtedy sa v Prahe nedokázal sústrediť na nič. Na prácu, na kariéru, ani na nový život, ktorý tu chcel začať. Po necelom pol roku tápania a hľadania správnej cesty požiadal vo firme o možnosť okamžitého rozviazania pracovného pomeru a vrátil sa domov.

     Mal šťastie, že takmer okamžite po návrate domov dostal od kamaráta ponuku na podobnú prácu, akej sa vzdal v Prahe a hoci finančne to bolo podstatne menej výhodné, rozhodol sa rýchlo a jednoznačne.

xxx