laskonka

     Prešiel už celý rok a ešte niekoľko mesiacov naviac. Horúčava letných dní vrcholila a Laura s rozkošou pila slnečnú energiu každého nádychu. Myslela na to,  že hoci jej život už nikdy nebude ako predtým, práve teraz nastáva ten správny čas opäť sa postaviť na vlastné nohy. Či v skutočnosti postaviť sa na jednu vlastnú nohu a na jednu protézu, ktorá sa pred piatimi mesiacmi stala trvalou súčasťou jej života.

     Pred týždňom sa Laura opäť vrátila do svojho bytu. Stála na balkóne a z výšky načúvala pulzu života prúdiaceho okolo nej. Myslela na útržky okamihov, ktoré zostali v jej hlave ako pamiatka na tú osudnú udalosť. Zo spomienok sa opäť vrátila do reality. Trochu sa jej zatočila hlava. Bola ešte príliš slabá a s pohybom to nesmela preháňať. Napriek pocitu rýchlej únavy verila slovám doktora Norvala i ďalších lekárov, že jej dvadsaťosemročné telo je pripravené zotaviť sa natoľko, aby prežila plnohodnotný život nielen ako pracujúca žena so snahou popasovať sa  s budúcnosťou svojej úspešne začatej kariéry, ale prípadne i ako matka dieťaťa. To by pre ňu, samozrejme, prichádzalo do úvahy iba v prípade, keby stretla muža, ktorý by chcel stráviť život po boku ženy s umelou končatinou.

     Žena s umelou končatinou. Takto o sebe uvažovala v čase, keď sa dozvedela o možnosti zhotovenia modernej protézy, ktorá jej umožní žiť takmer normálne, hoci v hraniciach istých obmedzení. Po návrate do svojho bytu si uvedomila, že istú psychickú hranicu prekoná vtedy, keď prestane svoj handicap rozpitvávať zo všetkých strán, a zmieri sa s jeho existenciou natoľko, že si ho prestane uvedomovať.

     Z myšlienok ju vytrhlo zvonenie mobilu a na displeji sa objavilo meno jej sestry. Usmiala sa a pozrela na hodinky. No jasné, pol piatej. Kamila končí v práci a chce sa presvedčiť, či nepotrebujem niečo nakúpiť alebo s niečím pomôcť.
     “Ahoj Kama, ani som si neuvedomila, že už je toľko hodín“ - privíta ju s úsmevom v telefóne.
     „Ahoj, ako sa máš? Je všetko v poriadku?“  - začína Kamila rozhovor obligátnou starostlivosťou v hlase.
     „Samozrejme, že je všetko v poriadku. Nemusíš sa o mňa už toľko báť. Veď vieš, že som na najlepšej ceste k tomu, aby som opäť dokázala normálne fungovať a žiť“.

     V desať minútovom telefonickom rozhovore sa Laure podarilo presvedčiť Kamilu, že naozaj nič nepotrebuje a môže sa ponáhľať domov ku svojej dcére a manželovi. Pocítila, že ju znovu začína pobolievať kýpeť v mieste, kde sa spájal s umelou protézou. Táto bolesť spôsobovala Laure strach z neprijatia protézy telom, no lekári ju ubezpečili, že bolesť, ktorá súčasne spôsobuje pokrivkávanie, časom pominie a na jej chôdzi nikto nespozná, že sa nepohybuje po dvoch vlastných nohách. V kuchyni si preto ešte uvarila kávu a sadla si k rozčítanej knihe.

xxx

  << IX. - PRECITNUTIE Z NEVEDOMOSTI     ...     XI. - SVETLO (Z) MINULOSTI  >>