laskonka

     Vzťah k českému jazyku sa u mňa pravdepodobne formoval ešte pred narodením, od úplne prvého okamihu mojej existencie. Dôvod je úplne prozaický a nezaujímavý - otec totiž pochádza z Čiech. Tí z Vás, ktorým teraz prebehla hlavou myšlienka na to, že čeština bola u nás minimálne rovnaký dorozumievací jazyk ako slovenčina, sa však mýlia. Môj otec rozprával spisovnou slovenčinou minimálne od toho dňa, ku ktorému siahajú prvé spomienky môjho života.

     Myslím, že prvý raz som bola v Čechách ako štvormesačná. Mala som tam starých rodičov, uja - otcovho brata s manželkou, čerstvo narodenú - o tri mesiace mladšiu sestranicu a jej staršiu sestru. Tá (ako moji rodičia dodnes zo srandy spomínajú) sa pri mojej prvej návšteve vraj nevedela rozhodnúť, s ktorou živou bábikou sa má hrať skôr :o)). Myslím, že som to vtedy vyhrala z dvoch dôvodov - nebola som ešte opozeraná a mala ma k dispozícii len na niekoľko dní :o)).

     Cesty do Čiech, ktoré si pamätám z detstva, boli najmä nekonečné. Žiadne diaľnice, žiadne rýchle autá. Viac než šesťhodinová cesta autom by bola bývala zakaždým peklom, keby na jej konci nebol vytúžený cieľ. A tak sme si ju krátili spôsobmi, ktoré si dokážu nájsť pravdepodobne iba malé deti. Už dávno sme mali odpozorované, že hoci otec doma rozpráva rovnako, ako my všetci ostatní, so svojou rodinou rozpráva inak. A tak naše prekročenie (v tej dobe imaginárnej) hranice sa vždy spájalo s vetou: "A odteď se bude jenom mluvit," a ústa sa nám počas tých nekonečných hodín sotva podarilo zavrieť aspoň na chvíľu. Nikdy som nemala rada mantinely a obmedzovania, no vždy som so záujmom i zvedavosťou objavovala nové veci. Bolo mi jasné, že keď môže po česky rozprávať môj otec, môžem tak kľudne rozprávať i ja sama. A keďže som vždy bola i trochu domýšľavá, nahovárala som si, že moja česká rodina mi bude určite takto lepšie rozumieť.

     Skúmavo som na jazyku prevaľovala prvé české slová a skúšala bľabotať prvé české vety. Nielenže to nikomu neprekážalo, ale otec mi neraz trpezlivo a s láskou vysvetľoval to, čo som sama ešte nedokázala správne vytvoriť, povedať alebo použiť. Toto bola skvelá časť detstva. Podobne ako niekoľko letných týždňov, každoročne strávených v Čechách počas prázdnin a každoročné veľkonočné sviatky (tie by som si veľmi rada tento rok zopakovala, no mám strach, že mi to osud nedopraje :o)).

     Už ako dieťa som nemala problém čítať české texty, neskôr celé knihy. Dnes si neraz ani neuvedomím, či čítam niečo v češtine. Písať v češtine som začala na jeseň minulého roku - po návšteve českej rodiny u nás. Sú to vlastne iba básničky, pretože písať české články na slovenskom blogu sa mi zdá trochu choré - hlavne keď sama rozprávam po slovensky. Ale dosť vážne som sa pohrávala s myšlienkou založiť si svoj blog aj na bloguje.cz, kde by som písala výlučne v češtine. A pohrávam sa s týmto nápadom dodnes. Bráni mi v tom iba nedostatok času ... v poslednom období som dosť flákala aj tento blog, zvládnuť dva (a pokiaľ možno poriadne) si zatiaľ netrúfam. 

     Češtinu milujem a rada by som sa v nej aj trochu zdokonalila. Je to nádherný jazyk rovnako ako slovenčina. Sú si podobné a predsa je každý iný. A ešte - zistila som, že pohladenia duše znejú v češtine rovnako krásne ako v slovenčine ... a tak som sa rozhodla skúsiť hladiť slovenské (ale možno aj nejaké zatúlané české)
dušičky blogerov vymýšľaním českých veršíkov. Neviem, či sa mi to darí, ale mne to spôsobuje radosť.

     Na druhej strane, myslím, že keby som ovládala aj ďalšie jazyky (napr. angličtinu, nemčinu, francúštinu...) lepšie než iba základy každého z nich, že by som neodolala a pokúsila sa tvoriť niečo aj v nich ... pretože ma baví hrať sa so slovíčkami. Takto mi na tieto pokusy zostáva iba čeština, ktorá však už navždy zostane aj mojou najsrdcovejšou záležitosťou.