Prvý zo série článkov Ženy o mužoch na hogovom blogu s podtitulom Ako ženy vidia mužov máme za sebou. A keďže v diskusii bolo otvorených niekoľko tém zo zaujímavého uhlu pohľadu, nedá mi, aby som niečo z toho nepreniesla aj na tento blog a neposunula to ďalej, medzi Vás, čitateľov.

Zvedavosť mužov: 

„...muži sú zvedaví v egoistickom slova zmysle - väčšinou chcú počuť kladnú odpoveď na to, čo hovoria/robia a preto sa stále pýtajú napríklad aj takto: bol som dobrý? páčilo sa ti to? pekne som to urobil? dobre som to urobil? ako vyzerám?...“ (GORDA)

Dosť veľa som po prečítaní tejto poznámky premýšľala nad tým, do akej miery je táto poznámka voči mužom spravodlivá a do akej miery máme tento „druh mužskej zvedavosti?“ na svedomí aj my – ženy? Nie je tak trochu spôsobená tým, že mužom nedávame dostatočne najavo našu spokojnosť (príp. nespokojnosť) s nimi ... s ich správaním? S tým, že neraz nemáme dostatok trpezlivosti komunikovať s nimi práve v tých chvíľach, kedy si veria menej, príp. si neveria vôbec?

Možno sú niektorí muži naozaj takí samoľúbi a ide im naozaj len o kladnú odpoveď ... ale asi by bolo trošku prisilné zovšeobecňovať túto skúsenosť na všetkých mužov.

Zraniteľnosť mužov:

„...s priznávaním našej zraniteľnosti je to inak...
takéhoto priznania sa mnohí z nás naozaj boja, lebo si (ne)oprávnene(?) myslíme (tak sme boli vychovávaní), že vy ženy v nás hľadáte oporu, o ktorú sa môžete oprieť... no ale opri sa o zraniteľnú oporu!? ... prežívame všetko práve tak citlivo ako vy, len naša citlivosť je opúzdrená výchovou a našou kultúrou ... je to mýtus, ktorý je do nás vtĺkaný toľkými spôsobmi, že často ani sami netušíme, že kdesi hlboko v nás je citlivé jadro“ (HOGO)

K tejto hogovej úvahe je medzi komentármi viac zaujímavých reakcií (malazaba, dionea) a ja sa s nimi stotožňujem. Napriek tomu chcem napísať ešte pár riadkov za seba:

Áno, najmä  v minulosti boli chlapci vychovávaní v hrdinov, ktorí neplačú a neprejavujú žiadne city a pocity. Boli vychovávaní ako muži – bojovníci, hrdí na svoje zranenia a škrabance ... na tele i na duši. A hoci si myslím, že dnešná výchova chlapcov je v tomto smere už podstatne umiernenejšia, názor, že muži neplačú a svoje city prejavujú s istou rezervou, dodnes pretrváva.

A v konečnom dôsledku, my, ako ženy na túto „mužskú nezraniteľnosť“ aj najviac doplácame. Myslím si totiž, že pokiaľ je muž schopný priznať si pred ženou – partnerkou, priateľkou, ale aj sestrou či dokonca vlastnou matkou svoj strach a obavu z istých životných skutočností, môžu vzťahy medzi mužmi a ženami nabrať plusový rozmer väčšej spolupatričnosti a vzájomného pochopenia. Zvlášť spoluzdieľanie mužských strachov v partnerstve a v manželstve môže viesť v konečnom dôsledku k upevneniu vzájomnej spolupodpory.

Muž nemusí byť silný a nezraniteľný, nemusí dokázať vyriešiť všetky problémy sveta ... a dokonca nemusí ani dokonale rozumieť svojej partnerke. Stačí, pokiaľ sa o to porozumenie aspoň pokúša. Žena predsa nehľadá v mužovi nezraniteľnú oporu, stačí pocit spolupatričnosti a vzájomné zdieľanie vedomia, že o všetky problémy sa delia spoločným dielom a vyriešia ich práve vzájomným spojením síl.

Muži a ich prehry

Keďže k tejto téme je medzi komentármi viac zaujímavých príspevkov, nevybrala som žiadny ukážkový kúsok :o)) 

Zaujala ma táto polemika najmä preto, že v nej zaznieva pomerne jednoznačná (i keď neskôr trochu zmiernená) výčitka, že ženy milujú len víťazov a nedokážu tolerovať prehry. Tento postreh ma tak trochu zarazil, pretože dnes sa dosť často stretávam s reakciami žien typu – Čo na tom, že to nevyšlo, dôležité je...“ Sama som typ, ktorý robí vedu z vlastnej prehry v akomkoľvek smere ... ale v prípade prehry niekoho iného sa snažím, aby ten druhý vnímal najmä to, že život ide ďalej, všetko je v úplnom poriadku a je pred nami ešte mnoho slnečných dní, ktoré nemôžu byť ovplyvnené žiadnou prehrou...

Na záver:

Sú zranenia zo vzťahov u žien dôvodom na rezignáciu?

Vzťah nikdy nebude fungovať, pokiaľ na jeho fungovaní nebude záležať obom z partnerov. Pokiaľ sa obaja nebudú chcieť pozrieť na vzťah aj očami toho druhého a pochopiť jeho predstavy. Pokiaľ sa obaja nebudú snažiť nájsť akýsi vzájomný kompromis.

Lenže niektorí z nás robenie kompromisov proste odmietajú. Idú do vzťahu s predstavou „Buď bude po mojom ... alebo nijak“. A hoci druhá strana môže na túto podmienku pristúpiť skôr či neskôr sa nakopí toľko maličkostí, že sa stanú nezvládnuteľnou záťažou.

Takýto vzťah pravdepodobne nemá veľkú šancu na prežitie ... a pokiaľ predsa len, toho poddajnejšieho stojí nemalé množstvo síl ... Možno sa v ňom pocit nezmyselnosti vzťahu usadí natoľko, že každému ďalšiemu sa bude istú dobu vyhýbať širokým oblúkom. A či táto rezignácia bude dočasnou alebo trvalou bude pravdepodobne ovplyvnené tým, akými ľuďmi bude prepletená jeho ďalšia cesta životom.

Z celého článku by sa dala vypichnúť celá ďalšia škála rôznych pocitov, skúseností a názorov ... vybrala som to, čo najviac zaujalo mňa ... a v prípade Vášho hlbšieho záujmu o celý článok i diskusiu k nemu, stačí kliknúť tu :o))