Všade samá voda. Padá zo zamračenej oblohy, s ktorou slnko prehráva nerovný boj o šancu zasiahnuť hrejivým lúčom a teplým úsmevom vysušiť aspoň zopár nepatrných kvapiek smútku. Voda. Steká po tvárach zničených ľudí v slanej príchuti zmesi potu a sĺz. Prehratý boj v podobe márnej snahy o záchranu.
Z tepla svojho suchého domova sledujem celú skazu na televíznej obrazovke. Som otrasená zo záberov, ktorých hrôza vyvoláva zimomriavky a strach. Čím všetkým sa nám v budúcnosti ešte poďakuje príroda za našu ľahostajnosť? Som otrasená napriek tomu, že určite nedokážem precítiť hrôzu tých, ktorý sa uprostred tejto drámy ocitli.
Komentáre
v minulosti
(dnes som spravy nestihla, tak vdaka za informacie)
laskonka, tvoja duša zareagovala
paradox
inak si to napísala krásne
laskonka
Neblbnite! Je to nákazlivé!
Keď sa budeme všetci báť a sužovať nepomôžeme sebe a teda ani iným.
Radím teda, hlavu hore, úsmev a keď cítiš potrebu pomôcť, tak teraz to aj dokážeš. :-)
PS: to bude tým počasím (aj tie nálady a bohužiaľ aj tie povodne)