laskonka

     Po odchode Silvie s Ľubošom Laurinej mame ešte chvíľu trvalo, kým sa upokojila a uvedomila si, že napriek drobnému kolapsu je Laura v poriadku a tú cestu zvládla. Samotná Laura bola tak trochu sklamaná z toho, že si musela na tie posledné metre nechať pomôcť. No cítila sa už znovu príjemne a sviežo. Iba „nevlastná“ noha ju bolela trochu viac ... intenzitou, od ktorej si za posledné týždne akosi stihla odvyknúť.

     Celá Kamilina oslava sa už niesla v pohodovej atmosfére smiechu a uvoľnenosti. Kamila bola nadšená retiazkou, ktorú dostala od Laury. Hoci sa jej trochu snažila dohovoriť, že jej nemala kupovať taký drahý darček, Laura ju ľahko zastavila:

     „Nepáči sa ti?“ – spýtala sa Kamily lišiacky.

     „Samozrejme, že sa mi páči, je nádherná,“ – prešla si rukou po šperku na krku. „ Ale musela byť aj veľmi drahá. Ty si teraz na invalidnom dôchodku, veľa peňazí nedostaneš a platíš si z toho všetko sama...“

     „Teraz som na invalidnom dôchodku, ale nezostanem takto. Do Vianoc si budem ešte zlepšovať kondičku, ale začnem aj sledovať pracovné ponuky. Po Novom roku by som chcela opäť začať pracovať ... hoci aj na polovičný úväzok ... dočasne,“ – s vážnou tvárou prezradila svojim najbližším plány do budúcnosti a čakala zo všetkých strán spŕšku negatívnych reakcií.

     „Laurika, ale veď to sú skvelé plány,“ – prekvapil ju svojou reakciou otec, ktorý predbehol mamu počas nádychu, kvôli ktorému nestihla zaoponovať.

     „Máš predstavu, čo by si chcela robiť?“ – pridala sa k otcovi Kamila.

     Laura sa pousmiala.
     „Možno raz dokážem robiť to isté, čo kedysi – viesť aspoň časť nejakej firmy. Organizovať prácu ľudí, stretávať sa so zákazníkmi, vnímať ich potreby a skúšať čo najautentickejšie realizovať ich predstavy. V budúcnosti chcem zvládnuť veľa vecí – nielen znovu zdolávať schodiská ... raz budem znovu šoférovať. Znovu to dokážem, hoci dnes sa to zdá neskutočné aj mne samotnej. Ale čas už zdolal mnoho prekážok a utíšil mnoho bolestí.“ - povedala rozhodne.

     „A pre začiatok?“ – znovu sa ozvala Kamila.

     „Zatiaľ nemám úplne jasnú predstavu. Snáď keby sa našla nejaká zaujímavá administratívna práca, skúsila by som to.“

     „Laurika moja, len sa neunáhli ... vidíš, čo všetko si si už vytrpela. Teraz je to skvelé, ešte nedávno som si vôbec nedokázala predstaviť, že budeš znovu chodiť ... a už vôbec nie, že tak skoro. Neunáhli sa ... nežeň sa zbytočne rýchlo do zamestnania. Aj okolo domácnosti máš dosť práce, bojím sa, aby si si zbytočne neublížila,“ – zalamentovala v obavách mama a hoci Laura vedela, že mama sa iba neskutočne bojí o svoje dieťa, tá prehnaná starostlivosť ju začínala unavovať. Napriek tomu sa pokúsila prehovoriť pokojným tónom:

     „Mami, neboj sa, veď nezačnem pracovať už zajtra. Svoju domácnosť zvládnem a neskôr ju budem zvládať aj popri práci ... tak, ako kedysi.“ – Laura ukončila debatu trochu odmeranejšie než pôvodne chcela a odišla do detskej izby za Tamarkou. Tá ju už po tretí raz volala, aby si išla prezrieť jej nové hračky a obrázky, ktoré nakreslila. Opierala sa o barlu a keďže bolesť už nebola taká intenzívna, myslela na to, že si nesmie nechať život znechucovať predstavou, ako sa domáce práce stanú jediným možným rozptýlením počas dlhých dní.

xxx