laskonka

     Smrť jednej ženy. Ani som ju veľmi nepoznala, stretli sme sa dva, možno tri razy. Jej smrť ma priviedla na myšlienky o tom, ako málo stačilo na to, aby sa niekoľko životov uberalo úplne iným smerom. A na to, aby som ani ja sama neochutnala svoju existenciu.

     Je to už veľmi dávno, čo vstúpila do života môjho otca. Ona, mama môjho nevlastného brata. Oženil sa s ňou a narodil sa im syn. No neskôr do ich manželstva začali vstupovať rôzne nezhody a rozpory. Láska sa vytratila, ich spoločný život začínal byť pre oboch utrpením. Vyslobodenie z neho dostali pred rozvodovým súdom.

     Ona sa už nikdy viac nevydala. Možno aj preto, že toto bolo už jej druhé nevydarené manželstvo. Starala sa o svojho syna a ja som ju dlho poznala iba ako hlas z telefónu.

     Môj otec stretol študentku, ktorá práve končila vysokú školu. Začali sa spolu stretávať, neskôr bola svadba. Narodila som sa ja, moja sestra a mladší brat. Zvláštne, až keď píšem tieto riadky ma napadá, že som nikdy nerozmýšľala nad tým, či otec nevstupoval do svojho druhého manželstva s obavami, že to znovu nevýjde. Možno aj áno, každopádne bolo na ceste ďalšie dieťa (moja maličkosť :o)). Keby som mala dnes zhodnotiť ich manželstvo, myslím, že dnes v ňom vládne práve toľko lásky, koľko do neho kedysi obaja vložili. Nie je to tá istá láska, je zmiesená s láskou, ktorú dali svojím deťom - všetkým štyrom. Láska, ktorá koluje a pofukuje v našej rodine vždy tým smerom, ktorým je najviac potrebná. Láska, ktorá prekonáva rôzne hádky a nedorozumenia a obrusuje hrany vzájomného spolužitia.

     K trom spoločným súrodencom každý víkend pribúdal aj ich nevlastný brat. Otcovu novú ženu si veľmi obľúbil a napriek väčšiemu vekovému rozdielu sa vedel zahrať (aj pobiť :o)) so svojimi súrodencami. Keď sa oženil a narodil sa mu syn, moja mama sa stala jeho treťou "babinou".

     Predvčerajší štedrý deň bol k môjmu bratovi veľmi krutý. Jeho mama v to ráno zomrela. Už dlho bola vážne chorá a jej smrť nebola neočakávaná. Iba ju asi nikto nečakal práve v tento deň.

     Večer, keď sa už u nás schyľovalo k štedrej večeri a mama nepotrebovala už nič pomôcť, vytratila som sa na chvíľu do obývačky. Sadla som si do kresla v tmavej izbe, osvetlenej iba veselo blikajúcimi žiarovkami na vianočnom stromčeku. Sunny, sestrin psík, sa mi usadil na kolenách, spokojný, že po celodennom ruchu a zhone v celej domácnosti ho znovu niekto pohladí a poláska.  Moje myšlienky vtedy snáď najintenzívnejšie zablúdili k bratovi a jeho mame. Ale aj k môjmu otcovi, ktorého hlas som počula z vedľajšej izby. Preletelo mi hlavou, že za iných okolností by v tento deň prišiel o manželku. Aké smutné Vianoce by dnes mal ... keby sa život vyvíjal ideálne a ich manželstvo by fungovalo...

     Niekto otvoril dvere na obývačke a rozsvietil svetlo.
     "Ty si tu? Stalo sa ti niečo?" - spýtal sa otec a vstúpil do izby. Pravdepodobne sa mi v očiach zaleskli slzy, ktoré mi vystúpili do očí ... alebo to bolo niečo vo výraze tváre. Chvíľu mi trvalo, kým som sa dokázala z myšlienok vrátiť naspäť. 
     "Nie, nič, všetko je v poriadku" - odpovedala som a pokúsila som sa ho obdarovať úsmevom.