Mám rada (ne)istotu osamelých večerov...
Kedysi som nemala rada večernú samotu. Začal si ma navštevovať. Dva až tri večery si každý týždeň strávil u mňa. Rozprávali sme sa - o každodenných maličkostiach, o rodine, priateľoch ... o živote. Alebo sme pozerali večerné správy a komentovali "genialitu" našich politikov.
Tie posledné dva večery boli iné. Podarilo sa ti získať zaujímavú prácu. Mala by som sa tešiť - ale ty odchádzaš do iného mesta. Nie na druhý koniec sveta, viem... Pristúpim k oknu. Práve teraz ma zaujíma ruch z ulice. Nezaujíma, ty vieš, že sa iba snažím skryť slzy, ktoré nedokážem potlačiť.
Večerná samota nepatrí medzi moje každodenné istoty. Niekedy som v práci a prídem domov až pred polnocou. Inokedy som u teba a vrátim sa až na druhý deň. A potom som niekoľko večerov sama. Zapnem počítač a pustím si obľúbené "haberovky".
Otvorím blogy a čítam príspevky od ľudí, ktorí sa istým spôsobom tiež stali príjemnou každodennou istotou. Niekedy mám chuť rozprávať, tak napíšem nejaký komentár. Alebo keď sa mi niečo veľmi páči a chcem, aby o tom autor vedel. Inokedy sa mi niečo páči rovnako, ale nenapíšem nič. Pretože mám pocit, že by som aj tak nenašla tie správne slová a opakovala by som sa. Napriek tomu si niektoré príspevky prečítam aj niekoľkokrát. Páči sa mi blogovanie. Dostala som možnosť zachytiť niektoré moje myšlienky a pocity. Dať im nejakú podobu a podeliť sa o ne. Dokonca sa niekedy nájdem aj v myšlienkach iných ľudí.
Mám rada ľudí, z ktorých na mňa dýchne kúsok dobra. A iba takej obyčajnej, ľudskej lásky. Ľudí, ktorí mi aj v zime vedia pripomenúť, ako hrejú slnečné lúče.
Predchádzajúce: Štipka poézie:
- Nádej nových rán - Pohlazení
- Pred dverami - Ukradnutá láska
- Životné princípy a boj za ne - Neznámej láske
- Kúsok zo mňa (I.) - Nádych noci
- Kúsok zo mňa (II.) - Jedno z vyznaní
Komentáre
:)
V ktorej dimenzii ziju taki ludia?
Keď sa mi podarí
Dobro a zlo
Prípadne
V idealnom pripade
myslim
ale v tej samote sa trwba obcas zapocuvat aj do tixa.a do svojho vnutra..
Vystihol si to presne
Blondie
Ohrozený druh?!
Možno nejde ani tak o uvedomenie si
Mala som obdobie, keď ma prepadávali pocity, že nech sa budem snažiť koľko chcem, aj tak sa vždy všetko otočí proti mne. Potom som stretla niekoho, kto rozdával dobro a lásku aj napriek tomu, že život mu toho vzal veľa (najskôr som napísala priveľa, ale koľko je priveľa?).
To, čo som chcela napísať je, že každý musí nájsť v sebe sám tú cestu dobra a rozhodnúť sa po nej ísť.