Tvrdenie, že som Bratislavu nenavštívila päť rokov by nebolo tak úplne pravdivé. V skutočnosti sa sem dostanem niekoľkokrát do roka. Bohužiaľ, cesta autom má tú nevýhodu, že umožňuje dostať sa priamo na miesto určenia a ochudobňuje to najobyčajnejšie "človečie ja" o mnohé jednoduché pocity a zážitky. (O tom, že mnohé zase pripravuje vďaka prehustenej premávke sa nezmieňujem. :o))
Do Blavy som sa včera dostala kvôli vybaveniu jednej úradnej záležitosti. Bola som dohodnutá, že prídem po tretej hodine a zdržala som sa tam asi hodinu. Okolo pol piatej som prechádzala vychádzkovým krokom a príjemne naladená okolo Polusu smerom na stanicu Nové Mesto.
Pomaly sa stmievalo a už zdiaľky som si uvedomovala vianočnú výzdobu a do stmievania sa predierajúce osvetlenie celého nákupného centra. Vnímala som niečo ako atmosféru splynutia jesene s Vianocami. Spleť pocitov, ktoré nepoznám. Pod nohami mi šuchotalo farebné lístie, ktoré už nevládalo odolávať vánku, pohrávajúcemu sa s preriedenými konármi stromov. Okolo mňa výzdoba a osvetlenie, ktoré v človeku prebúdzajú určite aspoň podvedomú radosť z blížiacich sa, pravdepodobne najkrajších, sviatkov v roku.
Hoci som potrebovala byť doma čo najskôr a vôbec som netušila, ako mi ide vlak, neodolala som a na chvíľku som sa vošla do Polusu poprechádzať. Bez úmyslu čokoľvek kupovať som nazerala do jednotlivých výkladov a vpíjala atmosféru ešte stále pomerne vzdialených Vianoc.
Vonku už bola takmer úplná tma. Zaplavil ma príjemný jesenný (pod)večer okorenený príchuťou Vianoc. A vôbec nič ma nemohlo rozhádzať. Napríklad ani to, že z Nového mesta mi už nešiel žiaden vlak a musela som sa prepraviť až na Hlavnú stanicu.
Komentáre
:))))ň