Vonku padá súmrak
a v izbe svieti záblesk poznania.
Na posteľ knihu odkladám,
mysľou mi prejde jedna postava.
Vďaka nej vidím celý dav,
dav ľudí, ktorých rada mám.
Po jednom na nich spomínam,
v každom je niečo, čo ma nadchýňa.
Tí ľudia, čo mi veria
a na ktorých mne záleží.
Tí ľudia ktorým verím
a sú mi azda najbližší.
Nechcem im klamať, preto občas poviem nie
ale som rada vždy, keď im pomôžem.
Keby bol v každom ten tichý cit,
že človek pre človeka by si želal žiť.
Telefón zazvoní, v izbe je už tma,
už-už sa preberám, chvíľu to trvá.
Mala som čistý sen v tento podvečer
že v tele človeka je krásne na svete.
Komentáre
v tele cloveka...
Ale v dusi ineho cloveka je svet, ktory stoji za to, aby sme ho objavili.
Vacsinou sa nam ho totiz podari klasifikovat ako krajsi :-)