laskonka

     Je to už zopár dní. Celý týždeň a ešte jeden celý víkend k tomu.

     Prišla som na to, ktorá samota je tou najhoršou. Je to tá, keď sú v našej blízkosti všetci naši najbližší. Napriek tomu je človek sám - jediný - ktorý v daných chvíľach musí zabojovať o svoj život.

     Osud nás niekedy prinúti ochutnať horkú príchuť situácií, po ktorých zostáva úzkosť v duši a zvieravá bolesť okolo srdca. Nepokoj v žalúdku, o ktorom som v poslednej dobe neraz počula rozprávať ako o motýľoch v našom vnútri. Neskutočne priliehavé prirovnanie. Nepokojný spánok prináša necenzurované sny. Klokot vody je charakteristický zvuk dýchacieho prístroja, ktorý v každej z týchto kritických chvíľ udržiava pri živote tvoje nevládne telo.

     Infúzie, elektródy a rôzne hadičky. Telo napojené na prístroje, vďaka ktorým dostanem zopár informácií o tvojom tlaku, tepe a teplote. Prístroje, ktoré zatiaľ nedokážu zmerať skutočný stav duše za daných okolností. Si pri vedomí a vnímaš prítomnosť svojich najbližších. Po lícach ti stečie niekoľko sĺz. Prvú z nich zachytím skôr, než dopadne na vankúš. Už niekoľkokrát som bola popálená slzou. Po tejto mi však zostane jazva na duši do konca môjho života.

     Zaspávaš za zvukov, ktoré charakterizujú život na oddelení intenzívnej starostlivosti v každej nemocnici. Nerušia ťa tlmené zvuky prístrojov, ktoré kontrolujú unavene tikajúci život v tvojom tele. Neruší ťa ani pohyb ošetrujúcich sestier a lekárov, ktorí dohliadajú na znovuobnovenie rytmu tvojho tela.

     Ešte raz ťa pohladím po tvári a rukou skĺznem z tvojho holého ramena po celej ruke ... bezvládne ležiacej na plachte, ktorá zakrýva útle telo, takmer stratené vo veľkej posteli a v tieni prístrojov naokolo. Odchádzam pomalým krokom ... s pocitom, že ani nekráčam po pevnej zemi, ale že sa vznášam niekde na rozhraní medzi životom a smrťou. So slzami v očiach a s nesplniteľným želaním v neskutočne nepokojných myšlienkach.