laskonka

     Uvidel ju a urobil zopár krokov smerom k nej. Schoval jej skrehnuté ruky do svojich dlaní a ona cítila teplo, ktoré si z nich nenávratne vypožičala. Náhle ňou zatriasol dotyk neodvratnej budúcnosti. Ako blesk ňou prebehla predstava toho, čo sa stane. Ani jeden z nich tomu nebude môcť zabrániť a zadržať ruku osudu. Iba sa pokorne podvoliť a naplno prežiť niekoľko posledných chvíľ vzájomnej lásky.

     "Je ti niečo, veď si úplne biela?" - potrasením jej rúk vo svojich dlaniach ju znovu vrátil do skutočnosti.
     "Nie, nič ... ideme si sadnúť dnu?" - nesúvislo triedila myšlienky hlavy a pocity, ktoré v nej vyvolali. Voviedol ju do malej kaviarničky a posadili sa k opustenému stolu pre dvoch. Ku stolu zastrčenému v kúte, kde ich nikto nebude rušiť zvedavými pohľadmi. Ku stolu zastrčenému v kúte, kam sa dostane iba studený závan nezadržateľnej budúcnosti.

     "Dáš si kávu, alebo niečo iné?" - spýtal sa jej.
     "Vrátilo sa to, však?" - nereagovala na jeho otázku. Tak veľmi si želala počuť, že je všetko v poriadku. I keď vedela, že nie je, zúfalo sa držala poslednej iskričky nádeje a verila, že z jeho úst začuje slová ,Samozrejme, prečo by nebolo? Je to za nami.´
     "Áno, vrátilo ... ako si na to prišla? Snažil som sa pôsobiť čo najprirodzenejšie, aby som mal trochu času ťa na tú správu pripraviť," - vzal do dlaní jej tvár a palcom zotrel slzy, ktoré sa jej nevedomky skotúľali po tvári. Bol rád, že je to vonku. Celú noc a celý deň hľadal správne slová, ktorými jej oznámi výsledky z poslednej pravidelnej kontroly na onkológii.

     "Neboj sa, znovu to zvládneme," - pokúšal sa ju upokojiť, hoci predstava nadchádzajúceho pobytu v nemocnici ho desila. "V pondelok nastupujem do nemocnice ... musím absolvovať novú dávku chemoterapie.  Ale naozaj nemusíš mať žiadne obavy, máme pred sebou celú spoločnú budúcnosť."
     "Ja viem, že máme," - zaklamala mu. Cítila nenávisť voči celému svetu. Nechcela, aby jeho telo znovu trýznili chemoterapiou ... no ak by tomu bránila, pochopil by, že v spoločnú budúcnosť už neverí.

     Presne o dva mesiace neskôr prišiel prvý jarný deň. Teplé slnečné lúče dopadali na jeho vychudnutú a nekonečne unavenú tvár. Už nemal silu vnímať ich.
     Sedela pri jeho posteli a na chvíľu uverila, že príchod jari dodá silu chorobou prenasledovanému telu. Bola to však márna ilúzia. Dodýchal niekoľko minút po slnečnom západe.