laskonka

Vonku padá súmrak

a v izbe svieti záblesk poznania.

Na posteľ knihu odkladám,

mysľou mi prejde jedna postava.

Vďaka nej vidím celý dav,

dav ľudí, ktorých rada mám.

Po jednom na nich spomínam,

v každom je niečo, čo ma nadchýňa.

Tí ľudia, čo mi veria

a na ktorých mne záleží.

Tí ľudia ktorým verím

a sú mi azda najbližší.

Nechcem im klamať, preto občas poviem nie

ale som rada vždy, keď im pomôžem.

Keby bol v každom ten tichý cit,

že človek pre človeka by si želal žiť.

Telefón zazvoní, v izbe je už tma,

už-už sa preberám, chvíľu to trvá.

Mala som čistý sen v tento podvečer

že v tele človeka je krásne na svete.