Burza detského a tehotenského oblečenia, kočíkov a detských potrieb. Koľká je to už vlastne v poradí? Ak dobre počítam, asi pätnásta. Prvú sme mali v novembri, myslím, že pred piatimi rokmi. Pár mesiacov po otvorení materského centra. A každý rok organizujeme tri. Jarnú, letnú a jesenno-zimnú.
Naša prvá burza. V znamení chaosu a zmätkov. Pamätám si to ako včera. Už ani neviem, kto prišiel prvý s nápadom zorganizovať túto akciu. Ja som to určite nebola :o), ale ako nápad sa mi to pozdávalo. Určili sme termín, zopár pravidiel a vrhli sme sa na to. Potrebovali sme sa zvideteľniť a spropagovať. Zdalo sa to ako dobrý nápad. Bol to dobrý nápad. V piatok sme preberali veci, ktoré sa na druhý deň predávali. Ľudia nosili snáď všetko, čo doma po deťoch našli, bez ohľadu na stav a kvalitu vecí, ich množstvo... Oblečenie, kočíky, hračky, topánky, knižky... Samotné preberanie sa pretiahlo asi o dve hodiny, potom sme tie veci ešte triedili a ukladali do polnoci...
Ráno začínal predaj. Ľudí sme vpúšťali (a toto funguje takto dodnes) asi po desiatich - pätnástich. Vrhli sa na veci a to, čo sme večer predtým nekonečne dlho ukladali bolo v priebehu polhodinky totálne prehádzané. Predávalo sa dopoludnia, potom sme si dali dve hodinky "voľna" na obed a prípravu na popoludňajšie vydávanie nepredaných vecí a peňazí za predané veci. Funguje to tak, že za predané veci si určité percento nechávame pre potreby centra a zvyšok vyplácame. V centre som mala prvé tri roky na starosti peniaze. Potom sme prijali riadne platenú účtovníčku, pretože ja som to popri robote už nebola schopná zvládať. No peniaze na burzách mám na starosti dodnes.
Tá prvá burza nebola fiasko. Zarobili sme vtedy nejaké peniažky a ako mimovládka, ktorá nemala takmer žiadne vlastné príjmy sme boli radi, že si centrum budeme môcť trošku skrášliť. Inak sme fungovali len z peňazí, ktoré nám poskytla jedna nadácia a ktorých použitie bolo presne určené.
Po prvej burze som povedala, že viac do toho nejdem. Tie nervy, chaos ... iks stratených vecí, ktoré sme preplatili majiteľom a neskôr nachádzali. Nikdy, nikdy viac!!!!!!!!!!
Na jar o niekoľko mesiacov neskôr mi baby povedali, že chcú burzu skúsiť zopakovať. Presviedčali ma, aby som tiež ešte išla do toho. Samozrejme, odmietla som. Ale oni vedia ako na mňa, na moje svedomie a aj na moje potreby sebarealizácie :o)) . Sedeli sme niekoľko hodín za stolom, spisovali všetky nedostatky prvej burzy a hľadali najlepšie možné riešenia.
Druhá burza bola minimálne o 50% lepšie zorganizovaná ako tá prvá. A každá ďalšia bola lepšia a lepšia. Dnes popoludní a zajtra celý deň budem súčasťou jednej takejto burzy. Hoci pociťujem určité motivačné napätie zo zodpovednosti, ktorá mňa a zopár ďalších stálych organizátoriek musí sprevádzať každou burzou, už nepociťujem ten stres a strach, ktorý ma sprevádzal v začiatkoch. Myslím, že ten ma opustil tak pri šiestej burze. Hoci ako sa poznám, zase sa nechám uniesť nejakým zmätkom a budem voči niekomu nervózna a nepríjemná. No urobím všetko preto, aby som si to stihla dostatočne včas uvedomiť a zabrzdiť sa :o)) .
Čo dodať na záver? Najmä jedno poďakovanie. Poďakovanie ľuďom, ktorí sa podobne ako ja už niekoľko rokov podieľajú na organizovaní tejto akcie. Za to, že jej neraz obetujú deň dovolenky a voľnú sobotu aj napriek tomu, že za svoju námahu nedostanú žiadnu odmenu. Nanajvýš ak nejakú výhodu v rámci centra, ktorú neraz ani nevyužijú. A rovnako ďakujem novým dobrovoľníkom, ktorí sa objavia vždy pri každej burze. Niektorí sa možno už nevrátia, ale chcem aspoň napísať, že oceňujeme aj ich snahu.
Komentáre
:))
...
:)