laskonka

     Bolo to asi pred ôsmimi rokmi. Napriek tomu sa mi až v súčasnosti vynárajú rôzne súvislosti. A maličkosti, ktoré sú dnes maličkosťami len na prvý pohľad. Na tie ďalšie pohľady totiž už ide o niečo iné. Niečo, čo by som možno pomenovala ako spúšťače(?) mentálnej anorexie.

     Úplné začiatky toho všetkého si spájam s tvojím štúdiom na výške. Chcela si byť dokonalá. Skúšky si robila na jednotky (mala si vôbec tri dvojky počas celých piatich rokov?), promovala si (samozrejme) s červeným diplomom. Napriek tomu sme sa doma nevyhli tvojim "hysákom" pred každou skúškou a pred štátnicami. Presviedčala si všetkých okolo seba, ako to neurobíš, ako nič nevieš, ako na to nemáš...

     Ako tvoja sestra som si možno mala všimnúť ešte niečo iné. Tvoje neustále komentáre o tom, ako jem alebo nejem, o tom, akú mám dobrú postavu a množstvo podobných nezmyslov. Na sebe si neustále videla nejaký prebytočný tuk, mala si "tlsté" stehná, ruky, zadok... Samozrejme boli to hlúpe reči a ja som ťa odbíjala tým, aby si netrepala sprostosti. Skutočnosť bola predsa taká, že ty si bola o dobrých desať centimetrov vyššia odomňa a pritom v páse útlejšia. Preto som nikdy nepovažovala za potrebné rozprávať sa s tebou na túto tému a odbíjala som tvoje poznámky.

     Neskôr som sa presťahovala do svojho bytu. Ty si mala perfektnú prácu a pred sebou skvelú kariéru, skvelú budúcnosť. Podarilo sa nám stretnúť sa tak raz, dvakrát do mesiaca. Keď naši začali častejšie hovoriť o tom, ako doma odmietaš zjesť takmer všetko, čo sa navarí, začala som ťa trochu viac pozorovať. A začalo ma desiť to, čo som vnímala. Prepadnutá tvár, ruky a nohy mi začínali pripomínať tenké paličky, kĺby na kolenách a lakťoch ti neprirodzene vytŕčali.

     V tej dobe sa začali v časopisoch objavovať prvé články o mentálnej anorexii. Naši dovtedy o takejto chorobe vôbec nepočuli. Boli zdesení, keď som im tie články ukázala.

     Po prvý raz si išla do nemocnice pod hrozbou násilia. Mala si neúnosne nízku váhu a naši konečne pochopili, že pred pobytom v nemocnici - na psychiatrickom oddelení - ťa nevedia ochrániť. Skúšali s tebou všetko, po dobrom aj po zlom, lenže... Tu išlo o chorobu a chorobu musia liečiť lekári.

     V to ráno k nám prišla lekárka (manželka otcovho kolegu, zaoberajúca sa podobnými problémami). Snažila sa ťa presvedčiť, že musíš ísť do nemocnice. Ty si sa zamkla do svojej izby. Dohovárala ti ďalej, cez zamknuté dvere, ale ty si len vykrikovala, že nikam nejdeš a nikto ťa neprinúti... Povedala, že ťa tam môže dať odviesť nasilu v spolupráci s políciou ... pretože ... bola si v ohrození života... Dostala si na výber, buď odomkneš a do nemocnice ťa odvezú naši aj s lekárkou našim autom, alebo zavolá políciu a do tej nemocnice pôjdeš aj tak, sanitkou a bez našich ... otvorila si ... plakala si ... podvolila si sa... Bolo to 3. januára ... pred piatimi rokmi...

     Dodnes si pamätám hrôzu Vianoc, ktoré predchádzali týmto udalostiam. Bola si chodiaca kostra, za celé sviatky si sa nedotkla takmer žiadneho jedla (to nehovorím o zákuskoch a pod., ale o normálnom jedle). A ja som sa pri štedrovečernom stole s hrôzou v duši a potláčanými slzami pýtala seba samej, či pri ňom budeš s nami sedieť aj o rok...