laskonka

     Bola si asi tri týždne v nemocnici, keď ti prvý raz povolili návštevu. Resp. našim sa s tebou podarilo stretnúť asi dva razy, keď ti priniesli nejaké veci a podarilo sa im prehovoriť tvoju ošetrujúcu doktorku, že aspoň na päť minút, pretože cestovali z iného mesta. Inak si mala akékoľvek návštevy úplne zakázané. Keďže si bola v nemocnici vôbec po prvý raz v živote, zdalo sa mi to šialene necitlivé. Bohužiaľ, neskôr som pochopila aj význam, ktorý to malo.

     Na prvú návštevu sme išli všetci - naši, ja, brat. Nemocnice nemám rada. Ako malá a neskôr aj ako trochu staršia som tam strávila určité obdobia. Odvtedy sa vyhýbam nielen nemocniciam, ale aj akékoľvek návštevy u lekára odkladám na poslednú chvíľu. Kráčam hore po schodoch, naši išli výťahom - tým sa tiež vyhýbam. Snažím sa ignorovať zvuky a zápach nemocnice. Zvierajú moje vnútro ešte viac. Akoby nestačilo, že tá samotná návšteva za tebou mi privádza ťažobu do nôh a triašku do rúk aj hlasu.

     Spomienka na túto prvú návštevu mi naháňa hrôzu aj po piatich rokoch. Bola si sama na izbe, 24 hodín pod dozorom sestričiek. Bolo to pochopiteľné. Anorektičky vraj majú neuveriteľnú schopnosť vymyslieť aj nemožné, len aby nepribrali... Verím, že to tak je. Pochopiteľné bolo aj to, že celá táto návšteva sa niesla v duchu tvojich prosieb, aby sme ťa vzali domov a sľubov o tom, ako už budeš všetko jesť... Situáciu som nezvládla vo chvíli, keď si si kľakla na kolená a prosila si hlavne otca (vždy ste boli akosi viac spriaznení a naviazaní jeden na druhého), aby ťa tu už nenechával. Priskočila som k tebe, zdvihla ťa na nohy ... zatočila sa mi hlava ... oblial ma ľadový pot ... Oprela som sa o vedľa stojaceho brata a asi by som sa zviezla na zem,  keby ma nezachytila opodiaľ stojaca sestričla. Odviedla ma k oknu, pootvorila ho a ja som niekoľkokrát zhlboka vdýchla ľadový januárový vzduch. Za oknom už bola tma a ... Začala som plakať, nedokázala som to už ďalej potláčať. Prosila si ma, aby som neplakala... Ja som prosila teba, aby si začala konečne normálne jesť a pribrala na normálnu váhu...

     Cestou domov, v aute som sa škaredo pohádala s našimi. Vyčítala som im, že nechceli skôr, aby si išla do nemocnice, že to nechali zájsť až tak ďaleko... Snažili sa mi vysvetliť, že chceli zabrániť tvojej liečbe na psychiatrii. Pretože s touto chorobou môžeš byť hospitalizovaná jedine tam ... a oni sa s tým nechceli zmieriť ... myslím, že aj neskôr sa s tým ešte dlho zmierovali. Oponovala som, hádala som sa, bola som na nich zlá... Neskôr som sa im aj ospravedlnila, ale viem, že som vtedy nahovorila veľa zlých vecí. Bola som nespravodlivá a oni museli byť veľmi silní. Boli. Sú dodnes ...