laskonka

     Z nemocnice ťa prepustili po  troch mesiacoch, pár dní pred Veľkou nocou. Pribrala si pätnásť kíl a už si ako tak bola mimo ohrozenia života. Napriek tomu, že si ešte bola trochu vychudnutá, vyzerala si podstatne lepšie, ako predtým. Dúfala som, že snáď sa to všetko už nejako dá do poriadku. Že v našej rodine už bude zase všetko "normálne".

     Ty sama si tvrdila, že už budeš jesť, pretože si sa viac nechcela vrátiť do nemocnice. Spočiatku všetko fungovalo. Nie ideálne, ale všetci sme boli ako-tak spokojní. Jedla si síce prevažne iba to, čo si považovala za dostatočne diétne a málo kalorické. Niekedy si dostala chuť aj na nejakú sladkosť, výnimočne si zjedla aj kúsok koláča či dokonca zákusku. Nechudla si ... a to bolo v tej dobe najdôležitejšie.

     Neskôr sa začala situácia znovu zhoršovať. Stála si v kuchyni a kontrolovala všetko - čo sa varilo, z čoho, ako... Spočiatku sa mama snažila byť tolerantná a prispôsobovať sa ti, v čom sa dalo. Ale neskôr aj jej dochádzala trpezlivosť. Znovu vzrastalo napätie, hádky sa vyostrovali do kriku a plaču. Opakovane si sa dostávala do nemocnice a po týždňoch či mesiacoch si prichádzala domov. Obdivujem mojich rodičov za to, ako to zvládali, za to, že to ešte stále zvládajú.

     Ja ... niekedy som bola hrozná ... kričala som na teba, aby si sa už konečne spamätala ... bála som sa a dodnes sa bojím ... že zabiješ seba aj našich. Plakali sme obidve a snažila si sa mi vysvetliť, že ty by si najviac zo všetkého a zo všetkých chcela byť v poriadku, ale proste to nedokážeš ovplyvniť... Snažím sa to všetko chápať, niekedy vyčítam... Viackrát si povedala, že keby si mala viac odvahy, tak skončíš so svojím životom, aby si už nikoho netrápila ... odvtedy si dávam väčší pozor, čo hovorím...

     Neviem, čo nás čaká v budúcnosti. Skoro tri mesiace si na tom bola celkom dobre. Jedla si, podarilo sa ti aj trochu pribrať. Po dlhej dobe sa na tvojej tvári objavoval aj pravidelný úsmev. Od minulého týždňa je to znovu horšie. Ale my sme všetci pri tebe a znovu sa budeme snažiť, aby si prekonala nové vlny depresie a vyhrávala nad životom. Budeme pri tebe, pretože ťa ľúbime.

Na záver:

     Tento príspevok som začala písať už veľmi dávno a dlho som váhala, či ho dám na blog. Dnes ráno sa mi akosi všetko začalo premietať hlavou a znovu som to všetko čítala. Rozhodla som sa, že to na blogu uverejním. Viem, že všade okolo nás je v súčasnosti podstatne viac rodín, ktoré prežívajú niečo podobné. Je to nebezpečná choroba a dnes už viem, že príznaky si treba začať všímať už v období, keď vlastne príznakmi vôbec nemusia byť. Nepísala som to ako výstrahu, hoci pre mňa sestrin príbeh výstrahou bude navždy. Treba si všímať správanie našich sestier, kamarátiek, priateliek (ospravedlňujem sa za ten ženský rod, nie je jednoznačný pre túto chorobu, ale väčšinový), pretože neskôr môže byť aj neskoro...

     Ospravedlňujem sa tak trochu mojej sestre a mojej rodine, nie som si istá, že by súhlasili s tým, aby som tento príbeh uverejnila, napriek istej anonymite blogu. Lenže skutočnosť je taká, aká je, nikto z nás za ňu nemôže. Môžeme sa snažiť čo najpozitívnejšie ovplyvniť budúcnosť, hoci ani to nie je veľmi jednoduché.

Na úplný záver:

     Lulla, prosím, neplač. Nechcela som Ťa rozplakať. Ani nikoho iného. U nás doma sa toho už naplakalo viac než dosť. Uverejnila som tento príbeh na blogu pre Vás preto, lebo som rada, že som Vás "stretla". Pre pocit, že rozmýšľate a cítite podobne, ako ja. Že ste vnímavý k veciam, ktoré často nevnímajú ľudia z môjho reálneho života. Prípadne vnímajú, ale nedávajú to veľmi najavo.

     Ďakujem, že ste čítali.