laskonka

     V poslednej dobe si uvedomujem na blogu akési "negatívne prúdenie". Nie, nejdem znovu riešiť, prečo sa medzi sebou dohadujeme a obviňujeme ... oprávnene či neoprávnene, úmyselne či nechtiac.

     Vždy som bola za to, aby si ľudia povedali do očí a na rovinu, čo si myslia. Ohováranie za chrbtom a pošuškávanie neuznávam, nakoľko neprináša nič dobré. No aj pri rozhovore z očí do očí, najmä pokiaľ chcem niekomu niečo vytknúť, príp. na niečo upozorniť, je dôležité zvoliť určitú formu a spôsob prejavu. Dnes sa čoraz viac stretávam s tým, že najdôležitejšie je povedať si to, čo chcem, tak ako chcem. Lenže aj človek, ktorý sa stane terčom našej kritiky či útoku prežíva situáciu, do ktorej ho postavíme, cez určité vnímanie a pocity. Aj oprávnená kritika je neraz nepríjemná ... najmä ak si človek uvedomuje chybu, ktorej sa (možno nechtiac) dopustil. Neoprávnené obviňovanie nepodložené konkrétnym dôkazom sa dá považovať za útok ... a vtedy sa už celý vzťah medzi obviňujúcim i obvineným presúva do inej roviny.

     Vrátim sa však späť - ku vzťahom na blogu. Väčšina z nás na tejto webovej stránke našla možnosť istej sebarealizácie v písaní ... ale aj istú formu oddychu. Sotva si sem niekto chodí pre útoky či obvinenie (samozrejme, že v tejto chvíli nehovorím o niečom, čo ja osobne nazývam konštruktívnou kritikou :o)). Nemienim znovu rozoberať polemiku o tom kto, koho, prečo, za čo, ako...

     Viem, že veta typu: "Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe" vyznieva v tejto chvíli len ako obyčajná fráza. Ale v živote sa naozaj stáva až príliš často, že nepríjemnú situáciu oveľa ľahšie vytvoríme niekomu inému, než ju sami dokážeme zniesť ... a prehryznúť sa ňou.