Sedím v aute a pozorujem okolie, ktoré míňame. V diaľke už vidím tabuľu, ktorá nám oznamuje, že sme v cieli našej cesty. Po pravej strane nás víta cintorín (toto nie je pokus o sarkazmus, ale tvrdá realita - a po všetkých tých rokoch, čo sem chodím už aj príjemná istota :o). Škoda, že nás nenapadlo vziať z domu nejaké sviečky. Takže nezastavíme, ideme ešte kúsok ďalej.
Prichádzame na miesto, ktoré som spomínala v prvej časti tohto príbehu. Rodný dom mojej babky. Za ním kúsok dvora a záhrady. Dom, v ktorom vyrastala moja mama. Dom, v ktorom som prežila prvé tri roky svojho života.
Dom aj so záhradou v uplynulých rokoch využívali naši príbuzní z tejto dediny. Lenže... Roky pribúdajú a oni sa už nevládzu starať o toto aj o svoje. Rodičia mojej mamy už zomreli. Takže rozhodnutie o tom, čo ďalej, je na našej rodine. Pre našich je to viac-menej jednoznačná záležitosť. Jediná rozumná možnosť je riešiť situáciu predajom.
A ja myslím na to, prečo rozum musí byť vždy v konflikte s mojím vnútrom! S mojou dušou, ktorá celý život ... sníva!!!
Stojíme na konci záhrady. Za plotom stojí moderný, asi pred tromi rokmi postavený dom. Trochu podobný môjmu vysnívanému. Vždy som si predstavovala, že keď budem veľká, dám ten náš starý dom zbúrať. A postavím si tam nový. Krajší, väčší, modernejší.
Pozerám na susedný dom. Do očí mi svietia lúče zapadajúceho slnka a cítim, ako mi oči začínajú slziť. Otočím sa preto slnku chrbtom a pozerám na prežitú minulosť.
Neviem, čo sa mi odráža na tvári. Cítim len to, čo sa deje vo mne. Cítia to aj ostatní okolo mňa. Mama, ktorú moje rozprávky o tom, ako tu raz budem bývať, prenasledujú skoro celý život. Teta a ďalší príbuzní. Spolu sme na tomto mieste prežívali nádherné dni. Viem, že všetci by si želali, aby som svoj sen mohla zrealizovať.
Už dávno viem, že život nie je rozprávka. Som vďačná osudu. Dostala som do daru miesto, kde som prežila veľa krásneho. V mojich spomienkach zostane do konca života. Napriek všetkému - som spokojná so svojím súčasným životom.
Zotmelo sa. Čaká nás rozlúčka a cesta domov. Zatiaľ tu mám ešte rodinu, kvôli ktorej sa sem budem vracať. A potom? Priateľky odtiaľto mi už neraz povedali, že môžem kedykoľkvek prísť a bývať u nich. Viem, že to by už vôbec nebolo ono. Ale... Momentálne ešte nie je dôvod myslieť natoľko dopredu. A keď raz tá chvíľa nadíde, bude treba znovu nájsť správne riešenie. Podobne, ako dnes...
Predchádzajúce: Štipka poézie:
- Kúsok zo mňa (I.) - Neznámej láske
- Vnímanie - Nádych noci
- Krehkosť pavučín (I.) - Jedno z vyznaníi
- Krehkosť pavučín (II.) - V behu dní
- Krehkosť pavučín (III.)
- Dnes
Komentáre
krásne si to napísala
dojalo ma to, v srdci sa mi zatriasli spomienky na sny z detstva
neviem
lebo potom by bolo uz naozaj vsetko ine..
ale nikde nie je napisane, aby si sa tam nevratila a nepstavila si aspon malu chatku..
a ked uz ani to nie, tak pridi spon s privesom..ved v lete je jedno kde spis:O) a hadm ta neukradnu:o)
Blondie
Toto momentálne naozaj nepotrebujem riešiť, ešte stále tam mám tetu. Na to že za dva mesiace bude mať 79 rokov je stále skvelá - fyzicky aj duševne. Iba si akosi viac v poslednej dobe uvedomujem, že kedykoľvek sa môže niečo stať.
Ale toho miesta sa určite nevzdám - min. raz za rok tam na pár dní pôjdem. Vzdala som sa iba myšlienky, že tam budem normálne žiť.
Postaviť dom
Vieš, čo hovorievali moja babenka (a ja to hovorievam občas tiež - dokonca to aj párkrát vyšlo)? "Keď pánbohdá, aj motyka vystrelí."
Možno aj tá Tvoja.
Veľa šťastia.
som rád,že publikuješ pravidelne ;)
Laskonka...:)
som velmi rada, ze som Ta "nasla":)
náš rodičovský dom
verím, že raz svoj sen o bývaní dobehneš, aj keď na inom mieste ;)
som rada, že čítate ;)
hanka, teším sa, že si našla článok blízky tvojmu srdiečku ;)
dia, tento sen dnes už toľko nesnívam ... ale miesto zostane vo mne navždy ;)
Pekný večer a dobrú noc všetkým ;)