laskonka

Sú dni, keď netuším, kadiaľ sa túlaš,
či azda blúdiš spomienkami.
Minulosť nevrátiš, márne to skúšaš,
plynutie času sám nikdy nezastavíš.

Niekedy zazvoníš, bozk smútku vložíš mi do dlaní
bezodne smutným pohľadom ma objímaš.
Pri dverách postávaš, vstúpiť sa brániš
a bolesť tvojho vnútra ma znovu dojíma.

Pár minút vždy pri mne tráviš mlčaním,
hlbokým nádychom len šepot hodín narušíš.
A príboj tichých slov je tvojím volaním
o bolesť vnútra sa so mnou znovu podelíš.

Sú smútky mužov slzami sklamania vyjadrené,
tie slzy smútkov, o ktorých vďaka tebe viem.
Som jednou z mála, s ktorou je o tie slzy podelené,
aj napriek týmto riadkom, viac o nich inde nepoviem.