laskonka

     V posledných dňoch sa neustále pýtam seba samej, prečo ma december každý rok zas a znovu dostáva atmosférou svojich sviatkov. A to aj napriek tomu, že ten zhon a stresy, ktoré predchádzajú samotným Vianociam, mi neraz spôsobujú nielen bolesti hlavy, ale niekedy aj veľmi ťažko potláčanú vnútornú nervozitu a totálny chaos.

     Podstata Vianoc určite nie je v darčekoch, stoloch, prehýbajúcich sa pod množstvom rôznych jedál, či v počte dobrôt, ktoré stihneme upiecť. Napriek tomu toto všetko už akosi tradične patrí k rituálom Vianoc a v rodinách to navodzuje príjemnú predvianočnú atmosféru.

     Sama si každý rok predstavujem, ako si "tohtoročné" Vianoce užijem. Darčeky nakúpim v predstihu a všetko si naplánujem tak, aby som si tie príjemné starosti dokázala naozaj užívať.

     Lenže december je aj mesiacom, ktorý pre mnohých z nás znamená väčšie zaťaženie v práci. Rôzne koncoročné uzávierky, hodnotenia a bilancovania niekoľko týždňov nepočkajú. Ak musí prevádzka bežať sedem dní v týždni a z tri a pol pracovníčok jedna odíde na dlhodobú PN-ku práve v decembri, zvyšné dve a "polovičná" brigádnícka sila majú o zábavu naozaj postarané.

     Dnes mám posledný deň šancu stihnúť všetko, čo k Vianociam chcem mať pripravené. Poutierať prach, ktorý sa za posledné štyri dni znovu nalepil na nábytok, televízor i dymové sklo na stolíku v obývačke. Upiecť tie dva druhy koláčikov, ktorých recepty mám už niekoľko týždňov položené na pracovnom stole pod monitorom počítača. Dokúpiť posledné darčeky, pre ktoré som sa už konečne rozhodla, ale ešte som ich nestihla kúpiť. Chcela som to vybaviť včera, no nakoniec som musela  stráviť v práci štrnásť hodín.

     V noci som nemohla zaspať a tak som blúdila po blogoch. O druhej v noci som si zohriala mlieko s medom a usadila som sa v posteli s písankou v ruke. Hlavou mi prúdilo nekonečné množstvo myšlienok a ja som dostala neuveriteľnú chuť ich všetky rozvíjať na papieri. Do rána by totiž určite vyprchali a stratili sa v nenávratne. Keď som nadránom zhasínala nočnú lampičku a viečkami zakrývala útržky posledných unavených snov z reality, cítila som neuveriteľnú spokojnosť. Takmer dva týždne som nestíhala nič napísať a cítila som sa ako abstinent, ktorý znovu dostal možnosť ochutnať zo svojej drogy.